Príjemné čítanie :)
Pondelky sú z celého týždňa najhoršie.
Po prepitom víkende vidíte množstvo známych- neznámych
tvárí a poprípade ak nenávidíte svojich spolužiakov, čo je presne moja
situácia, máte pred sebou veľmi ťažký deň.
Na prvej hodine som skoro zaspala, vlastne, ani jeden
z nás nemohol vydržať pozorne počúvať. Naozaj, nie je nič horšie ako
učiteľka, ktorá zrejme prišla o mimiku a ešte k tomu keď nevie
vysvetľovať učivo. Neskôr nasledoval dvojhodinový seminár
z psychológie, dvojhodinový seminár z angličtiny a posledná telesná.
Napokon nastala naša obľúbená časť dňa- obed.
S Lolou vždy sedávame v štvrtom rade od dverí , hneď vedľa seba
a máme skvelý výhľad na všetkých čo prichádzajú do jedálne, odchádzajú
a berú si jedlo z okienok. Čím sme staršie, tým je menší výber,
pretože na našej škole sú starší od nás bohužiaľ len učitelia.
Po sklamanom obede sme sa išli pozrieť na
zastupovanie, či náhodou v utorok nebude jedna zo stríg chýbať. Ako som
kráčala s Lolou ku korkovej tabuli s oznamami, vôbec som si nevšimla,
že predo mnou niekto stojí, tak som do tej osoby celou silou narazila. Do ňho.
Do jeho hrude. Áno, bol asi tak o hlavu vyšší. Nevedela som čo skôr, buď
sa začať smiať ako o dušu, alebo sa milo ospravedlniť.
„Ježiš, sorry.“ Jednoducho som zdvihla hlavu
a usmiala sa.
„Sorry, sorry. Fakt som nechcel.“ Usmial sa aj on
a potom odišiel.
„Bol zlatý.“ Pošepkala mi Lola keď sme kráčali
hore schodmi.
„Ja viem.“ A hneď bol svet krajší.
Vyškerená od ucha k uchu som išla ihneď za
Sandrou, aby som sa jej zdôverila. Tá sedela na druhom poschodí na sedačke,
popíjala kávu a popritom prepisovala poznámky.
„Čo máš nové?“ Usmiala sa keď ma zbadala.
„Narazila som do pekného chalana, áno, ako
z amerického filmu. Ja viem. A čo ty?“ Sadla som si vedľa nej na
sedačke.
„Volala som s Marekom. Má na dnes so mnou plány.
A som nasratá, lebo som asi posrala jednu písomku. Ale čo už.“ Zatvárila
sa unavene.
Unavene zo školy. Všetci toho už máme dosť. Len čakáme
pokiaľ budeme mať za sebou maturity, dostaneme maturitné vysvedčenie
a nikdy sa sem nebudeme musieť vrátiť.
Poslednú hodinu sme mali telesnú. Hodina, kedy vaša
ranná snaha o aký-taký účes môže ísť do čerta. Neviem prečo my,
štvrtáci ešte musíme mávať tento únavný predmet. Asi aby sme mali aj trochu
pohybu počas toľkého učenia. Aj keď my si ten pohyb kompenzujeme trošku inak...
Každopádne Lola v kuse držala v ruke mobil
a esemeskovala.
„Tajný ctiteľ sa prebudil?“ Uškerila som sa, keď sme
sedeli v šatni a obliekali sa do teplákov.
„Nový ctiteľ sa prebudil.“ Úsmev mi opätovala.
„Ukáž fotku.“ Naklonila som sa ku nej. „Je naozaj pekný,
schvaľujem.“
S Lolou sme išli spolu domov, pretože bývame
celkom blízko pri sebe. Po ceste sme sa zastavili v kaviarni
a zobrali si so sebou horúcu čokoládu, aby sme si nejako zahriali ruky,
lebo vonku mrzne. A samozrejme, my blondínky sme si zabudli rukavice.
„Povedz mi niečo o tom chalanovi, čo si mi ho na
teline ukazovala.“ Začala som výsluch a odpila som si zo sladkého nápoja.
„Lukáš. Plavec, vysoký, hnedé vlasy, veľké zelené oči,
zoznámili sme sa v Aquaparku a náhodou bol z toho istého mesta
ako my, tak sme sa zarozprávali. Je úžasný a nádherne sa bozkáva.“
Maximálne sa rozplývala.
„Počkaj, počkaj. Vy už ste sa bozkávali? Ja že si ho
len teraz spoznala.“ Prekvapene som sa zatvárila.
„No hej, už ho poznám asi týždeň a predsa, vtedy
v Aquaparku sme sa museli nejako rozlúčiť.“
„A kam chodí na školu?“ Pokračovala som.
„Chodí na bilingválne gymnázium a maturuje, tak
ako my. A narodil sa tu, teraz je na intráku.“
„Už ste sa spolu aj vyspali?“ Uškerila som sa.
„Cez víkend príde ku mne.“ Takú natešenú som ju videla
naposledy, keď sa vrátila z dovolenky, kde spoznala Paťa.
Prišla som domov, spravila si jesť, porobila veci do
školy a mala voľno.
Nina poslednou dobou vôbec nebýva doma a vracia
sa až neskoro v noci, ak teda nespí u kamarátok. Všetko je
v poriadku, keď je mamina preč. Ja jej dovolím behať po vonku, verím jej.
Aj keď sa občas bojím, predsa len, je to moja mladšia sestra.
Mamina sa vracia späť v utorok- zajtra. Preto som
išla trochu upratať náš byt. Povysávala som a v tom prišla Nina.
„Neverím. Ešte nie je ani šesť hodín a ty si už
doma.“ Pozrela som sa na hodinky a zasmiala.
„To že som tu neznamená, že my dve sa spolu musíme
baviť.“ Drzá, plná nenávisti ako obyčajne. Aspoň mám istotu, že sa s ňou
nič neporobilo.
Sadla som si na posteľ a zapla notebook. Otvorila
som Facebook a našla si žiadosť o priateľstvo. Bol to ten chalan do
ktorého som dnes narazila. Ešte sa mi nestalo, že by si ma nejaký chalan
vyhľadal skôr ako ja jeho. Každopádne som mu to prijala. Teraz mám ja tú
možnosť sa ho spýtať tú sprostú otázku- Prečo si si ma pridal? Za chvíľu mi
zapípala správa.
„Ahoj.“ Bola od neho.
„Ahoj.“ Odpísala som.
„Asi sa čuduješ prečo som si ťa pridal.“
„Tak trošku.“
„Dnes som do teba narazil, alebo ty do mňa. To je
jedno.“
„Viem, a?“ Nechápala som.
„Myslím, že som sa ti neospravedlnil dostatočne.“ To
nemyslí vážne.
„Čo máš na mysli?“
„Čo takto keby sme išli spolu do kina, alebo tak?“ On
to naozaj nemyslí vážne.
„Pozri, ja nie som dievča na randenie. Prepáč.“
„Tak aké si potom dievča?“ Tajne som dúfala, že sa ma
to nespýta.
„Vážne to chceš vedieť?“ Pre istotu som sa spýtala
a opäť tajne dúfala.
„Inak by som sa nepýtal.“
„Ja som taká na jednu noc.“
„Nedovolíš mi si spraviť vlastný názor?“
„Po čase zistíš, že nebude rozdielny od toho môjho.“
„Uvidíme.“
Ďalší deň tej zasratej škole. Učíme sa ako
šialený, len aby sme zmaturovali. Deň čo deň príjmame do tých našich sfajčených
hláv kopec informácii, ktoré aj keď sa veľmi snažíme, tak moc nepochopíme,
zabudneme a aj tak sa to všetko nakoniec nabiflíme. Neviem sa dočkať keď
dostanem maturitné vysvedčenie a odídem z tejto príšernej budovy.
Toto príšerné miesto má aj svoje svetlé stránky. Napríklad
to, že tento piatok sa tu koná Valentínsky ples. Samozrejme, už máme s babami
kúpené lístky, dokonca aj Klaudia pôjde. Konečne sa vracia z lyžovačky z Álp,
dnes nám cez prestávku volala, že už je za hranicami.
Zabudla som kľúče od domu, no našťastie bolo odomknuté. Vďaka
nahlas pustenej hudby som rozpoznala, že Nina je tá, ktorá je doma.
„Ja len že som dom-.“ Otvorila som Ninine dvere a čo nevidím!
Nina ležiaca na posteli a nad ňou sa skláňal chalan obrovský ako skala.
Podľa drsného strniska a obrích svalov vyzeral byť starší ako ja.
Naštvano som pristúpila k rádiu a hudbu úplne
stíšila.
„Ty naozaj nie si normálna!“ Zhúkla som na ňu.
„Takže ty môžeš spávať s chlapmi a ja nie?!“
Odtrhla sa na chvíľ od toho pedofila aby mi venovala škaredý pohľad.
„Vieš si predstaviť, ako by mamina vyvádzala, kebyže príde
domov skôr?! Naozaj, nie si normálna. A ty? Prepáč, ale koľko máš rokov?“
Šibla som pohľadom po mužovi, s ktorým
sa Nina tak vášnivo bozkávala.
„21.“ Odpovedal akoby to bolo normálne. Zhlboka som sa
nadýchla.
„Ona má 15! Si si toho vôbec vedomý?“ Zúrivo som si prebehla
rukami vlasy.
„No a?“ Fuj. Je mi z Niny
zle.
„Prosím, odíď z tadeto a už sa nikdy nedotýkaj
mojej mladšej sestry.“ Otvorila som dvere a tým mu naznačila aby okamžite
vypadol.
Vďaka vesmíru, ten muž bol natoľko inteligentný, že to
pochopil a odišiel.
„Ty si tá najhoršia sestra na svete!“ Skríkla po mne Nina.
„Keď sa ukľudníš, tak sa trochu nad sebou zamysli. Mohla si
ostať tehotná! Akoby si to potom vysvetlila rodičom, mami, oci, som tehotná s jedným
21-ročným chlapom, ktorého pomaly ani meno neviem?!“ Sklamala ma.
„Náhodou jeho meno viem! Volá sa Oliver.“ Adrenalín v krvi
sa mi pri Nine zvyšuje rýchlosťou svetla. Vytáča ma do nepríčetnosti.
Odišla som z jej izby a silno zabuchla dverami. Je
pomaly šesť hodín večer a mamina sa ešte stále nevracia domov. Toto sa mi
nezdalo, preto som jej zavolala.
Príde až zajtra, pretože zmeškala let a náhradný jej
letí až zajtra.
Večer som volala s babami na Skype, dokonca aj s Klaudiou.
"Čo
robíte?" Spýtala som sa aby som prerušila ticho.
"Vybaľujem
sa." Zakričala Klaudia, pravdepodobne bola ďaleko od notebooku.
"Píšem si s Paťom. V piatok tu hrá, tak sa pýta či ho
prídem pozrieť. No ja neviem." Váhala Lola.
"A stíhaš hokej
aj ples?" Spýtala sa Klaudia.
"Stíham, pri
najhoršom by som prišla trochu neskoršie."
"Sorry, že som tu až teraz, ale prišiel ku nám Miško
tak sme kecali. Má problémy s babou." K hovoru sa pripojila aj Sandra.
"Čo sa
deje?" Zaujímali sme sa.
"Proste, on kvôli
nej nespáva s inými, ale ona s ním nespí tiež."
"Čože? To dievča musí byť slepé! Veď Miško je
sexboh!" Vzrušovala som sa pri pomyslení na Miša, Sandrinho bratranca.
"Fuj, Nataša!
Nechaj si tie tvoje chúťky na Miška radšej pre seba." Ozvala sa znechutená
Sandra.
"Aj ja by som
ho spapala." Aj Klaudii sa páči.
"Je naozaj na
zožratie, to musím uznať." Pripojila sa k nám aj Lola.
"Čaute
baby." Ozval sa Miško, ktorý nás pravdepodobne počul, vzápätí bol počuť
Sandrin záchvat smiechu.
"Ahoj."
Zasmiali sme sa aj my a trochu zahanbene ho odzdravili.
"Chceš
ochutnať?" "Fuj, nechaj si ten tvoj proteínový hnus pre seba. Nechcem
sa zgrcať pred Marekom." Bolo počuť ich rozhovor.
"Ty si s Marekom?"
Opýtala sa zmätená Lola.
"Nie, ale idem
za ním. Máme trochu nedokončený rozhovor ohľadom minulosti." Na chvíľu
zvážnela.
"Zase máte problémy?" Pretočila som očami.
"Mal príliš
veľa bývalých."
"Ale to by si
mu nemala zazlievať, on to už aj tak nezmení. Pokiaľ ťa nepodvádza teraz, tak
je to podľa mňa v pohode. Je fajn že ti o nich povedal, ale ty by si mala
zachovať chladnú hlavu ohľadom toho. Ak si dobre spomínam, tak ani ty nie si
svätá." Zo mňa bude manželská poradkyňa, oh áno.
"Veď práve preto idem za ním. Včera som na ňho bola
naštvaná, aj keď on o tom nevie. Ale chcem sa s ním porozprávať, proste byť s
mojim Marekom."
